Režałové péra

V spevníkoch Janka Blahu sa stretneme s piesňami, v ktorých sa spomínajú mládenci, ktorí nosia "režałové péra". Čo to presne znamená? Aké sú to perá? Ide o tzv. kosírky alebo kosíre, ktoré nosili pacholci nielen na Záhorí, ale aj v iných regiónoch Slovenska (Myjava, Gorali na Orave). Pero za širúchom bolo znakom sily a vyspelosti jedinca. Cesta k tomuto statusu však nebola jednoduchá a výstižne ju popisuje vo svojej knihe pán Václavík:

Kosírky sú biele kohútie, srpové ohnuté dlhé perá, želáre sú zahnuté šedé perá volavčie, režáre i režály zvané, sú pštrosie alebo jarabičie perá; najstaršieho pôvodu sú však kosírky. Šuhaj, ktorý chcel patriť medzi "paholkov" a byť účastný všetkých ich pôžitkov, ku ktorým náležaly i bitky, musel sa "dokázať". Preto si vzal niektorú nedeľu na klobúk kosírek s vedomím, že musí podstúpiť zápas s niektorým iným paholkom. Keď obstál, bol prijatý medzi paholkov a bol vážený nielen u dievčat, ale i u celého domáceho obyvateľstva; ak prehral, musel čakať, kým telesne nezmocnel pre nový zápas. Niektorí snažili sa vyznamenať a kosíre si zaslúžiť o muzikách pri bitkách s prespoľnými paholky, ktoré často úmyseľne vyvolávali; mládenci slabšej "nátury" hľadeli sa domôcť kosírku podplatením. O kosírky sa v nedeľných odpoludniach robily nielen zápasy, ale i stávky najrozličnejších spôsobov. Tak na príklad všetci mládenci položili svoje kosírky s príslušnou čiastkou peňazí na stôl a potom až desať ráz vyskakovali do výšky. Kto vyskočil najvyššie, to bol "chlap" a stávku vyhral. Keď sa pri stávke alebo muzike povadili a bitka bola neodvratná, prítomné alebo pribehnuvšie ženské pohlavie snažilo sa svojim blízkym kosírek schytiť a schovať. Ak ho strhol rozzúrený sok, stala sa postihnutému najväčšia potupa na svete, ktorá žiadala pomsty veľmi krvavej. Všimnime si, aký žiaduci bol kosírek mládencovi, keď opitý hudbou a vínom spieval: 

Na horvatskej veži,

dva kosírky visá, 

jeden mosím dostat, 

nech ma hned obesá.

Tradícia bojov "o kosírky" vymizla na Záhorí zrejme ešte pred koncom 19.storočia. Zostali po nich len piesne z rôznych lokalít (pozri nižšie). Dodnes však môžeme vidieť krojovaných mládencov s klobúkmi ozdobenými či už perami z umelých kvetov ozdobených mašľami alebo skutočnými vtáčími perami. Aký príbeh však tieto perá v sebe skrývajú vie asi len málokto. A vari by mali spočívať len na hlavách šuhajov tesne pred vekom dospelosti a nikdy nie ženatých mužov... No a samotný boj "o kosírky" by mohla byť zaujímavá téma pre javiskové spracovanie.

Prikladáme pár zaujímavých fotiek pacholkov s kosírkami.

Zdroj: A.Václavík - Podunajská dedina v Československu